| |
Základové konštrukcie predstavujú veľmi významnú, ak nie najdôležitejšiu časť stavby. Pri rekonštrukciách starších objektov sa často stretávame s ich poruchami, a to z rôznych dôvodov. V princípe býva však za všetkými zlý návrh alebo realizácia základových konštrukcií z hľadiska statiky či vodotesnosti a v určitých prípadoch vyčerpanie ich životnosti.
 Poruchy vplyvom zlého návrhu
Základová konštrukcia musí byť navrhnutá tak, aby celé zaťaženie od budovy bezpečne preniesla do podzákladia, teda do základovej pôdy. Pri nesprávnych riešeniach, napríklad základy sú príliš plytké a základová škára nedosahuje nezámrznú hĺbku, alebo nemajú potrebnú šírku na prenesenie zaťaženia od celej stavby do podložia, dochádza k podmŕzaniu a potom k nerovnomernému sadaniu stavby. Na fasáde domu sa objavia praskliny, ktoré môžu dosahovať aj statiku ohrozujúce rozmery.
Všetky časti stavby, ktoré sú v stálom kontakte s terénom, musia byť správne navrhnuté a precízne zrealizované aj z hľadiska vodotesnosti. Pri riešení je potrebné držať sa zásady, že životnosť vodotesnej vrstvy musí byť rovnako dlhá ako životnosť konštrukcie, ktorú chráni. V prípade nedostatočného alebo dokonca chýbajúceho vodotesného systému dochádza k vážnym poruchám, ktoré si tiež vyžadujú nákladnú rekonštrukciu.
Stanovenie diagnózy
Žiadna účinná sanácia či rekonštrukcia sa nezaobíde bez zodpovedného prieskumu stavby a diagnostiky, t.j. zistenia príčin porúch. Pri vizuálnej obhliadke objektu musí projektant skontrolovať výskyt a veľkosť prasklín v murive ako aj miesta ich výskytu. Ďalším prieskumom (sondami) alebo z výkresovej dokumentácie (ak existuje) musí zistiť šírku a hĺbku základovej škáry, materiál základov a potom aj účinky kapilárnej vzlínavosti vody vystupujúcej v kapilárach v štruktúre muriva smerom nahor (prejavuje sa na povrchu muriva), poruchy od vody a vlhkosti, ktorá sa nachádza v nosnej konštrukcii, prípadne negatívne účinky zrážkovej vody, ktorá nie je dostatočne odvedená od budovy.
Tehlové časti suterénu stavby, ktoré sú v priamom kontakte s terénom, môžu byť narušené vodou vzlínajúcou v kapilárach vo vnútri tehál. Negatívnemu účinku kapilárnej vody napomáha aj samotná poréznosť materiálu, z ktorého je tehla vyrobená, a takisto prítomnosť rozpustených solí vo vode, ako aj zvyčajne nízka teplota.
Sanačné postupy
Poruchy základových konštrukcií sa najčastejšie prejavujú vznikom trhlín v nadzákladovom murive. Ak je príčinou sadanie budovy, riešením je spevnenie základov alebo prehĺbenie základovej škáry. Návrhu postupu a spôsobu sanácie konštrukcie základov musí vždy predchádzať statický výpočet. Taktiež technológiu prehĺbenia či rozšírenia základu musí navrhovať odborník.
Prehĺbenie je zvyčajne nevyhnutné najmä pri starších objektoch, pri ktorých sa nedodržiavala zásada, že základová škára sa musí nachádzať v nezámrznej hĺbke. V zime, keď pôda zamrzne, sa budova nadvihne a keď mrazy pominú, klesne konštrukcia do pôvodnej polohy. Tento pohyb spôsobuje v murive väčšie či menšie trhliny. Sanácia spočíva v prehĺbení základov do nezamŕznej hĺbky. Technológia týchto prác je veľmi náročná na čas, je tiež veľmi prácna a nezaobíde sa bez spevnenia (podopretia) stropných konštrukcií vo vnútri stavby, ale aj z vonkajšej strany budovy.
Pri rozširovaní základov je najideálnejšie, keď môžeme prevádzku v budove prerušiť a práce vykonať súbežne zvnútra aj zvonka. Ak takúto možnosť nemáme, rozšírenie sa vykonáva len z vonkajšej strany. Roznášanie tlaku stavby do zeminy je potom excentrické, preto statik musí vypočítať potrebné rozšírenie veľmi precízne a s dostatočnou rezervou.
Technológia
 Najstaršími typmi základových konštrukcií boli základové pásy murované z kameňa alebo tehál, prípadne zo zmiešaného muriva (kombinácia materiálov). Po objavení technológie výroby cementu sa základy začali robiť z betónu alebo v kombinácii kameň – betón.
Pri sanácii základov platí najdôležitejšia zásada – nový základ sa musí dokonale spojiť so starým. A práve kvalitný betón je na tieto práce najideálnejším materiálom. Starý základ sa musí precízne očistiť od zvyškov zeminy a olupujúcich sa poškodených častí. Pri neprístupnosti základovej konštrukcie z vnútornej strany a jednostrannom rozširovaní základov, keď je základ namáhaný excentricky, treba lepšie zabezpečiť spolupôsobenie starého základu s novou časťou, a tým roznášanie tlakov. V takomto prípade sa osvedčili pomocné oceľové príložky osadené kolmo na nosné steny objektu.
Postup
Pred zosilovaním základov sa vzperami musia zabezpečiť obvodové steny proti vybočeniu, a to hlavne rohy budovy a murivá stien, kde sú viditeľné praskliny. Pivničné klenby sú tiež veľmi citlivé na poklesnutie, preto sa tiež musia zabezpečiť vzperami.
Vzpery po obvode sa osadia do výšky okien a ukotvia v teréne, kde sa upevnia do trámov –kolíkov zapustených do zeme, obvykle kovovými kramľami a kvalitnými tesárskymi spojmi (vzpera musí byť zatláčaná do spoja vždy kolmo).
Následne sa vykope obojstranná alebo jednostranná stavebná jama. Výkop sa nesmie robiť po celej dĺžke základového pásu, pretože obnaženie základov je nebezpečné pre statiku celej budovy, a to najmä v prípade nepriaznivého počasia. Základy sa zosilňujú po častiach, vždy len v dĺžke 0,8 – 1 m, aby stavba nepoklesla.
Rekonštrukcia sa začína v rohu stavby. Najskôr sa zemina odkope do úrovne päty starého základu na šírku približne 2 m, potom treba očistiť narušený povrch konštrukcie, vytvoriť ozuby na dokonalé spojenie novej a starej konštrukcie a vykopať jeden meter široké pracovné jamy až do hĺbky základovej škáry nového základu. Následne sa zvolenou technológiou vyhotoví nový základ.
Po zatvrdnutí betónu (cca 1 týždeň) sa rovnakým spôsobom urobí základ pod druhým rohom stavby. Technologická prestávka na zatvrdnutie betónu sa vždy musí dodržať!
Po vyhotovení základov pod rohmi budovy sa postupuje v pracovných záberoch v dĺžke 1 m do stredu budovy, pričom tiež treba dodržiavať technologické prestávky. Po zatvrdnutí posledného pracovného záberu sa nový základ zaizoluje a zasype zeminou.
Tento postup sa opakuje na každej strane stavby, kde je treba základy rozšíriť.
Rozširovanie a spevňovanie základov sa vždy vykonáva z otvorenej stavebnej jamy. Táto skutočnosť podmieňuje splnenie druhej zásady, ktorú nemožno zanedbať. Je to dokonalé zaizolovanie zrekonštruovaného základu. Môžeme použiť náterové izolácie alebo niektorú z asfaltových či nopových izolačných metód. Vždy by sme mali dbať na dokonalé vyhotovenie výrobcom odporúčaných detailov ukončenia izolácie pri styku základovej škáry s terénom a pri ukončení izolácie nad terénom.
Sanácia porúch pôsobením vlhkosti
Výber vhodných materiálov na sanáciu základov a suterénneho muriva narušeného vlhkosťou pozostáva zo správne zvolenej kombinácie produktov, ktorých charakteristiky zabezpečujú nepriepustnosť konštrukcie (proti vode i vodným parám) a ktoré sa v pôde nerozkladajú. Zároveň musia mať dostatočnú odolnosť voči mechanickým vplyvom, ktoré sú spôsobené napríklad pohybom pracovníkov na stavbe, ale aj sadaním stavby.
Treba mať na pamäti, že existuje významná spojitosť medzi vlhkosťou v podzemných priestoroch a nedostatkom tepelnej izolácie. Vlhkosť stien (skondenzovaná para prítomná vo vzduchu) je zvyčajne spôsobená nedostatkom tepelnej odolnosti podlahy a stien, ktoré sú v kontakte s terénom a nie kvôli slabej odolnosti vodotesnej izolácie.
Ďalšie poruchy môžu vzniknúť kondenzáciou vodných pár na chladných povrchoch suterénnych a základových konštrukcií vplyvom teplotných alebo barometrických výkyvov počasia. Veľmi nebezpečnou pre základy môže byť aj tlaková voda, s ktorou sa nepočítalo pri ich navrhovaní, alebo podzemná voda, ktorá je agresívna a spôsobuje rozpad materiálov, z ktorých sú základy zhotovené.
Všetky tieto poruchy sú pre stavbu veľmi nebezpečné a vyžadujú si komplexnú rekonštrukciu.
Výrobcovia hydroizolačných materiálov vyrábajú špeciálne produkty práve na izoláciu základov. Zvyčajne ide o materiály, tzv. membrány, ktoré sa nerozkladajú (nehnijú), majú vysokú mechanickú odolnosť, veľmi ťažko sa prederavia a majú vynikajúcu odolnosť voči prenikaniu pár. Sú teda najvhodnejšie na použitie ako vodotesná vrstva pre steny takých podzemných konštrukcií, kde je evidentná prítomnosť vody či vodných pár.
Realizácia utesnenia
Je samozrejmé, že pri aplikácií vodotesných vrstiev pod úrovňou terénu bude treba klásť veľký dôraz na kontrolu všetkých technických detailov a ešte pred začatím samotnej práce sa treba uistiť, či je každý krok správne vopred naplánovaný. Improvizácia pri týchto prácach sa v žiadnom prípade nevypláca a v konečnom dôsledku môže viesť k ďalším problémom či poruchám.
V miestach, kde sa terén dá ľahko odvodniť a vysušiť a kde sa v suteréne nenachádzajú obytné miestnosti, stačí aplikovať vode odolnú vrstvu na jestvujúcu konštrukciu. Ak je však stavba situovaná v zóne, kde je nízka hladina podzemných vôd, prípadne tam, kde dochádza k hromadeniu vody, zhotovenie izolačnej vrstvy je náročnejšie. Povrchy, na ktoré sa aplikuje vodotesná membrána musia byť dôkladne vyhladené a spojenie horizontálnych a vertikálnych častí musí byť proti poruchám zabezpečené použitím rohovej výplne s polomerom minimálne 50 mm.
 Pokrytie kolmých stien priamo vodotesnou membránou je určite najjednoduchší spôsob vytvorenia izolácie. Membrána plne priľne ku konštrukciám, ktoré majú byť chránené. Na vytvorenie dodatočnej izolácie je treba miesto pre prácu. Ak šírka výkopov nedovoľuje pracovať na stenách základov z vonkajšej strany, a preto nie je možné aplikovať vodotesnú membránu zvonka, v takomto prípade je potrebné vybudovať druhú stenu pozdĺž obvodu základov a aplikovať membránu zvnútra.
Ak terén vyžaduje použitie betónových pilierov, musí byť betónové lôžko v častiach, ktoré prichádzajú do styku s vrchnou častou piliera, spevnené. Tento postup zabezpečuje optimálne rozloženie záťaže, no vyžaduje taktiež vystuženie. Počet otvorov v stene, ktoré sú v priamom styku s terénom, by mal byť zredukovaný na minimum. Na spojenie membrány sa v tomto prípade môže použiť kovový pražec, ktorý má veľkú pätku a navarenú západku. V tomto prípade by mala byť použitá membrána hrubšia o 150 mm ako pätka, aby sa zabezpečilo vodotesné spojenie. Každý povrch, na ktorý je aplikovaná membrána, by mal byť pokrytý základným náterom.
Ak je to možné, treba predísť umiestňovaniu spojov medzi dve rôzne časti nosnej konštrukcie, ktoré môžu podliehať rôznym pnutiam a pohybom. Ak je to ale nutné, existujú aj tu určité riešenia. Ak je medzera priveľká, je vhodnejšie aplikovať vodotesnú vrstvu na povrch steny zvnútra.
Z popisu postupu prác je zrejmé, že prehlbovanie, zosilovanie i rozširovanie základov alebo aj zhotovenie vodotesnej izolácie základov sú veľmi náročné postupy aj na kvalitu práce. Akékoľvek zanedbanie správnej technológie sa prejaví opätovnou poruchou. Na spôsob sanácie a realizáciu rekonštrukcie neexistuje žiaden univerzálny model. Každá porucha stavby má svoje špecifické príčiny, a preto spôsob ich odstránenia vedia spoľahlivo vyriešiť len skúsení odborníci.
(mez)
Snímky: archív redakcie
|
